Zostavil: Peter Olekšák

Horské lúky boli pre obyvateľov Karpát vo vyšších nadmorských výškach už tisícročia základné živobytie. Okrem trávy a kvetov sa iné veľmi neurodilo.

Tak, ako každý rok, tak aj tento sme pokosili lúku v zadnej časti Dediniek. Vie o nás len ten, kto sa príde pozrieť. Žiaden hluk, žiaden smrad, žiadne megafóny, len svišťanie kosy v orosenej rannej tráve, zvuk svrčkov a štebotanie vtáčikov, ktoré si na pokosenom ľahšie nájdu potravu. Keď odbíja zvon ráno šiestu hodinu, tak máme približne polovicu skosené – je to na videu a ani som to tak neplánoval.

Na otázku, či nebudú pri tejto akcii vadiť deti je jednoduchá a jednoznačná odpoveď: Určite nie, tu nevadí vôbec nikto, kto je človekom dobrej vôle. A tak po kosení a skorom vstávaní unavení kosci robia večer s radosťou deťom „koníky“, až kým nepríde čas spať.

Kosiť a hrabať pri priehrade je luxus, ktorý si naši predkovia nemohli dovoliť. V letnej páľave sa môžeme cez prestávky schladiť v priehrade, ktorá tu pred rokom 1954 nebola. Človek je tvor prispôsobivý (veď o tom je evolúcia) a tak z obyvateľov Dediniek, ktorých predkovia väčšiu vodu videli párkrát v živote a nevedeli ani plávaťsa postupne stali rybári, plavci, odborníci na člny a podnikatelia v cestovnom ruchu naviazanom na priehradu.

Medzitým, kým slnko pracuje za nás a suší seno (takú páľavu ako tento rok nepamätám), tak sa niekto kúpe, niekto člnkuje, niekto pripravuje bylinky na čaj. V ohrade pre ovce je neúrekom materinej dúšky, tak jej kosou nakosíme celú „zajdu“ a ženy ju preberú na sušenie. Každý prítomný dostane usušené voňavé papierové vrecko. Materinu dúšku ovce nežerú, má silné antiseptické účinky a tak trávenie, postavené na baktériách by im materina dúška dezinfikovala a rozladila. Oni to inštiktívne vedia a tak ju nechávajú.

Rado po dohrabaní upletie zo sena vrkoč na vrchol kopy, aby do nej nezatekalo a zvyšok sena večer dáme do stodoly. Sena je výrazne menej ako po iné roky, je omnoho suchšie a aj avizované búrky žiadny dážď nepriniesli. Kolegovia na záver doviezli ovečky z Hrabušíc, bez ktorých by to nebolo kompletné. Tohto roku máme v stáde aj rohatú starú pôvodnú valašku, ktorá budí rešpekt.

Ekocentrum je príkladom, ako sa niekedy hospodárilo na lúkach. V 90 tych rokoch bola táto vyvlastnená lúka (vyvlastnená pri výstavbe priehrady) rozparcelovaná na súkromné chaty. Pre verejnosť sa ju podarilo zachrániť v hodine dvanástej, a tak dnes sa návštevníci nemusia na túto lúku pozerať ponad betónový plot s nápisom: „Súkromý pozemok, zákaz vstupu“. Je voľne prístupná verejnosti s prirodzenými základnými obmedzeniami: nestanuje sa tam, nerozkladá oheň, nebehá autami a nepúšťajú sa voľne psy. Každý návštevník rešpektujúci prirodzené pravidlá je tam vítaný.

Naše základné pracovné nástroje – kosy a hrable.

Ak kosec kosu nenaklepe, tak potom kosa naklepe jeho. Bez tohto základného úkonu to proste nejde.

Priučiť sa koseniu chcú aj tí najmenší.

Večerná prednáška o brúsení kosy.

Ešte nie je nočný kľud, tak dáme obyvateľom Dediniek vedieť, že už sme tu.

Ranné zákosy pri východe slnka. Polovicu už máme za rannej rosy pokosenú.

Lúka plná kvetov. Tie najkrajšie kvitnúce ostrovy necháme pre hmyz a potešenie očí.

Zvony na Dedinkách bijú ráno o šiestej, na obed o dvanástej a večer o šiestej. Ani hodinky netreba. O šiestej ráno pri zvonoch máme už približne polovicu za sebou.

Kedysi bola prísna deľba práce a kosili len muži, ženy hrabali. Dnes je to už iné, ženy kosia bežne v jednom zákose s chlapmi.

Ranná spoločná praženica. Vegetariáni bez slaniny, ostatní si trochu dosolia slaninou a z lúky máme oregano, aby tam aj trochu zeleného bolo.

Jano každú voľnú chvíľu klepe novú ruskú kosu.  Za ten čas by mal vyklepaných už asi 10 rakúšaniek.

Slnko je veľmi silné a tak po pár hodinách oddychu prevraciame.

Po pokosení a pohrabaní je čas aj na oddych.

Materinej dúšky je v ohrade toľko, že sa dá kosiť kosou.

Ženy ich potom preberú od trávy a každý po usušení dostane voňavé vrecko.

Večerný relax v tábore. Kosci sú síce unavení, ale prosbám detí neodolajú.

Slnko vykonalo svoj diel práce a tak na druhý deň po prevrátení je seno také suché, že šuští pod hrabľami.

Celty sa nám pri sene veľmi osvedčili. Či už na Kopanci, Vernárskej tiesňave, či Sivej Brade. Bez nich si to už ani nevieme predstaviť.

Vrkoč zo sena na vrchol kopy, aby do nej nezatekalo.

Prichádzajú noví obyvatelia ekocentra. Čakali sme, že po ceste z Hrabušíc budú vystresované, ale udomácnili sa asi za dve minúty.

Odteraz som tu šéf ja.

(pôvodné plemeno ovce valaška – táto ovca už má svoj vek, preto také veľké rohy má)